Byť výnimočný, byť sám sebou

V prvej časti seriálu sme do istej miery rozobrali strach a príčiny, pre ktoré v človeku vzniká. Vysvetlili sme si, aké dôležité je akceptovať vlastné obavy a uvedomiť si skutočnosť, že nedokonalosť sa môže stať dokonalosťou. Opreli sme sa pri tom celom o chápanie človeka ako ľudskej bytosti tvoriacej význam vecí a udalostí okolo seba.

Nasledujúce riadky a prevažná časť príspevku budú venované idei, ktorá sa vyššie spomenutých myšlienok buď priamo alebo nepriamo dotýka...

Začnime tým, že každý človek v sebe uchováva istý potenciál. Jeden vie skvele variť, druhý rýchlo bežať, ďalší má vynikajúce logické myslenie a niekto iný zase schopnosť prehovárať ľuďom do duše. Nezáleží na tom, akým konkrétnym potenciálom disponujeme my. Keď ho objavíme a zasvätíme svoj život jeho rozvíjaniu, môžeme pričuchnúť k úspechu. A takisto sa môže stať, že jeho zdokonaľovaním postupne zmeníme život sebe a ľuďom okolo nás. Verím, že k lepšiemu. Podobne aj každý tanečník má rysy výnimočnosti, ktoré ho odlišujú od ostatných. Sú to špeciálne nadania, talenty, vlastnosti a charakteristiky osobnosti, na základe ktorých ho okolie dokáže identifikovať.

V dnešnom svete čoraz viac panuje presvedčenie, že odlišovať sa a byť iný je divné. Neprijateľné. Že je to niečo, za čo sa treba hanbiť a schovávať to kamsi pod stôl. Tí z nás, ktorí majú zdravý sedliacky rozum a vedia ho správne používať si možno teraz kladú otázku, z akého dôvodu toto pravidlo vlastne vzniklo. Prečo ho ľudia prijali za svoje?

Keď sa má človek hanbiť za svoju odlišnosť, ako môže zostať slobodný? Kam sa podeje jeho originálnosť a individualita? Bude aj naďalej špecifický a rozpoznateľný od ostatných?

Všetci si pri prechádzke životom volíme nejakú cestu. Buď tú vopred vyšliapanú alebo skrytú a nepovšimnutú, o ktorej nikto nevie kam vedie a aké náročné bude ju zdolať. Pokiaľ sa človek riadi známymi a overenými vzorcami, k úspechu sa možno dopracuje. Jeho cesta bude ale oveľa jednoduchšia než cesta toho, kto ju napriek mnohým prekážkam zdolal ako prvý.

Život, rovnako ako ani tanec nie sú návodmi k správnemu zloženiu kusu nábytku, ktoré Vám pri výrobe automaticky pribalia do krabice. Má azda dodržiavanie vopred daných postupov pre človeka zmysel? Obohatí ho to v niečom? Nie je na hrboľatom chodníčku k úspechu najhrdinskejšie prekonávanie prekážok? Nie je azda najkrajšou vecou pri snahe o dosiahnutie stanoveného cieľa práve samotná cesta k nemu? Proces, ktorý podstupujeme pravidelne, no ktorý nás napriek mnohým zlyhaniam a pádom posúva čoraz ďalej?

Verím v jedno nepísané pravidlo. To, čo fungovalo u druhých, nemusí fungovať i u nás. Nebojme sa preto zlyhaní a pádov. Je iba na nás, či ich budeme vnímať ako stratu alebo ako zisk, vďaka ktorému sme zase o čosi múdrejší. Vďaka ktorému sme prišli na spôsob, ako to určite nebude fungovať. Vďaka ktorému sme zúžili počet možností, ktoré naopak funkčné sú.

Zvoľme si vlastnú trať, ktorou sa vyberieme. Chodníček, ktorým ešte nik predtým nešiel. Iba tak vieme dôjsť k životnému naplneniu, iba tak sa vieme dotknúť ľudí. Iba tak v nich vieme zanechať stopu, na ktorú nezabudnú. Svet nepotrebuje kópie. Potrebuje ľudí, ktorí v sebe pomocou driny a odhodlania nájdu vlastný kód k výnimočnosti.

Tým však v žiadnom prípade nezavrhujem teóriu, že mať životné vzory, z ktorých čerpáme energiu a inšpiráciu, je zlé. Pokiaľ si uchováme vlastnú tvár, nestaneme sa otrokmi zaužívaného systému a nabranú inšpiráciu budeme využívať na budovanie vlastného života ako sme si ho vysnívali, potom je všetko na správnom mieste.

A pamätajme si. Keby náhodou príde zlyhanie, nezúfajme. Určite existuje spôsob, akým sa k cieľu dopracovať. Spôsob, ktorý sme ešte neskúsili. Dôležité je neprestať.

Pokračovanie v ďalšej časti seriálu...