Tanec je druh umenia, ktorý pozostáva z rytmických pohybov tela na hudbu. V mnohým kultúrach je považovaný za formu emočného prejavu alebo cvičenia v duchovnom či výkonnostnom prostredí (pod týmto pojmom rozumej vystúpenie/performance). Niekedy sa využíva pri vyjadrovaní myšlienok alebo rozprávaní príbehu. Tanec možno považovať za formu neverbálnej komunikácie. Jednotlivé definície a poňatia tanca ako takého závisia taktiež od sociálnych a kultúrnych noriem spolu s estetickou, umeleckou a morálnou citlivosťou.

Schopnosť zakomponovať umelecké prvky do choreografie vyžaduje dávku fantázie. Pri skladaní tanečných zostáv má každý tréner a tanečník možnosť vytvoriť a poskladať konkrétny tanec podľa jeho vlastnej predstavivosti. Aj napriek tomu by ale pri tvorbe choreografií mal brať do úvahy zopár dôležitých aspektov, akými sú:

- charakter tanca

- prezentácia

- autenticita a originálnosť

- inovatívnosť

V oblasti spoločenského tanca je cieľom tanečníkov "predať" seba a svoju tanečnú kvalitu (nie jednotlivé kroky a figúry).

Pre jeho dosiahnutie je potrebné, aby boli dizajn a choreografia:

- ZROZUMITEĽNÉ a ČITATEĽNÉ (rozhodca a divák by mali hneď rozpoznať koncept a hlavnú ideu v tanečníkovom prejave)

- INOVATÍVNE a UMELECKÉ (choreografia by mala pomôcť vyjadriť tanečníkovu osobnosť a štýl tanca, prostredníctvom nových originálnych spôsobov by mali byť vyzdvihnuté jeho najlepšie črty, kvality a schopnosti, nedokonalosti naopak primerane zakryté)

- ESTETICKÉ (telesné proporcie, typ postavy, sila do parketu, prezentácia,...)

- ÚPRIMNÉ a AUTENTICKÉ (v súlade s charakterom tanca, prepojené s hlbšími osobnostnými črtami tanečníka)

- DECENTNÉ /DISKRÉTNE, NEVTIERAVÉ/ (dizajn/choreografia nemajú "kričať" do tváre rozhodcu/diváka, figúry, kroky či tanečné šaty by nemali byť vyzdvihované na úkor tanečníka, jeho výkonu a osobnosti)

- ZAPAMATATEĽNÉ (výnimočný dizajn a choreografické prvky zostávajú v pamäti ešte dlho, niekedy aj roky)

- KONZISTENTNÉ V KAŽDOM DETAILE

- obsahujúce prvky, ktoré podliehajú ZMYSLU PRE DETAIL, HIERARCHIU a USPORIADANIE

Umenie v prepojení s hudbou: udržiavanie pôvodného umeleckého účelu

Súčasný spoločenský tanec vznikol zo "sociálneho tancovania", pri ktorom bolo dôležité udržiavanie autentického umeleckého účelu. Hlavnou ideou bolo vytvorenie dokonalej harmónie dvoch tiel tanečníkov s hudbou.

Základnou schopnosťou tanečníka by tak mala byť transformácia zvuku do pohybu. Rozdohca a publikum by na základe tejto myšlienky mali "vidieť hudbu". Schopnosť tanečníkov spontánne reagovať na to, čo počujú, je samozrejme prepojená s veľkou dávkou ich fantázie a predstavivosti. No a koniec koncov, práve vďaka ich pôsobeniu sa tanečný výkon dokáže premeniť v umenie.

Význam spontánnosti

Pravý tanečník je zároveň i veľkým výskumníkom. Skúma formu a štýl jednotlivých tancov, s nimi spojenú hudbu, prvky vlastnej identity ako aj spôsoby, akými jeho telo reaguje na rozličné stimuly pochádzajúce či už z hudby, od partnera, iných tanečníkov, publika alebo miesta, kde sa práve nachádza. Tanečník experimentuje s nápadmi, pomocou ktorých by priniesol na parket niečo nové, inovatívne, atraktívne a prekvapujúce. Trávi hodiny, dni, mesiace a roky tréningom odlišných foriem umeleckého a osobnostného vyjadrovania, po ktorom bude pripravený pri svojom tanečnom výkone spontánne reagovať a zaujať tým nielen publikum, ale i rozhodcov.

Komunikácia a partnering

Tanečný partnering je prevádzaný párom tanečníkov (spravidla mužom a ženou), ktorí spoločne usilujú o dosiahnutie harmónie koordinovaných pohybov tak, aby obecenstvo nevnímalo mechaniku. Je založený na aplikácii rôznych charakteristických techník - väčšinou sa jedná o vedenie alebo podporu jedného tanečníka druhým (vedenie ženy mužom). Tanečný partnering má mnoho foriem a tvorí významnú časť všetkých foriem párového tancovania.

Úprimný a nefalšovaný

Práca umelca (tanečníka) je z veľkej časti reflexiou a interpretáciou jeho skutočného života. Preto, aby mohol tanečný pár tvoriť umenie, musí k partnerstvu pristupovať s úprimnosťou. Vzájomná komunikácia by mala byť nefalšovaná a skutočná. Nezáležiac na tom, či sa k nej dopracujeme väčšou spontánnosťou alebo si určité časti choreografie natrénujeme tak, aby v nich komunikácia pôsobila ozajstne a precítene. Len tak sa totiž umenie skutočného partneringu dotkne publika. Iba tak sa stane autentickým a originálnym v prejave.